Spontánna reakcia rodiča, ktorý prichytí svoje dieťa s cigaretou v ústach po prvýkrát, býva rôznorodá. Od hnevu, nadávok, často i bitky až po ľahostajné akceptovanie zistenej reality. Až po vydýchaní sa a opadnutí emócií je ochotný pripustiť, že asi mohol (mal?) konať ináč. A to nielen v danom okamihu. pokračovanie článku
Zavri city do ulity... pokračovanie článku
Moja prvá báseň - môj prvý pokus. (Buďte, prosím, zhovievaví :-) pokračovanie článku
Pred pár dňami som sa ocitla v nepríjemnej situácii. Bola som obvinená, že sa starám do vecí, do ktorých ma nič nie je. Odvtedy som si už viackrát položila otázku: Má význam starať sa? Stojí mi to za to? pokračovanie článku
Keď som sa prvýkrát ocitla v podobnej situácii, bola som presvedčená, že chyba sa stala na mojej strane. Že som výšku ponúknutého prepitného nepovedala dostatočne nahlas, a tak si čašník, pochopiteľne, nechal viac. pokračovanie článku
Ten muž telefonoval tak nahlas, že sme si ho, chtiac-nechtiac, vypočuli všetci. Len škoda, že nám nenapadlo vypýtať si od neho adresu firmy, v ktorej pracuje. Možno by sa tam našlo voľné miestečko aj pre nás... pokračovanie článku
Na svoju úplne prvú skúšku na vysokej škole nikdy nezabudnem. Ovplyvnila celý môj ďalší život.
Sedela som v aule plnej študentov a spolu s nimi čakala, kým sa mi do rúk dostane zadanie testu z matematiky. Väčšina z nás bola vystrašená vďaka neblahým chýrom. Vraj z predchádzajúcich dvoch termínov skúšku neurobili dve tretiny študentov. A aj tí, čo urobili, tvrdili, že sa pri nej riadne zapotili. pokračovanie článku
Množstvo nerozhodných a ešte stále nerozhodnutých voličov ostalo po očakávanom sneme strany SDKÚ-DS sklamaných. Mikuláš Dzurinda rozhodol za nich. Svojím tvrdošijným gestom zotrvať vo funkcii lídra strany a na čele kandidátky pochoval nielen seba a poslednú štipku úcty voličov k jeho doterajšej práci a výsledkom, ale definitívne prispel aj k pádu (ak nie k úplnej likvidácii) celej strany. Napriek tomu, že táto strana má rovnako dobrý volebný program ako hociktorá iná, napriek tomu, že medzi jej členmi sa dá nájsť dostatok slušných a odborne fundovaných ľudí schopných riešiť súčasné vážne problémy. Vďaka samoľúbosti predsedu strany, jeho neochote a neschopnosti odísť v pravú chvíľu so cťou a hrdo vztýčenou hlavou, sa desiateho marca pravdepodobne dočkáme toho, čo nikto nečakal: neslávneho konca kedysi silnej pravicovej strany - jej smrti v priamom prenose. pokračovanie článku
Napriek pľušti, pľačkanici a brečke som sa v dobrom rozpoložení brodila neočisteným chodníkom popri hlavnej ceste. Pohmkávala som si akúsi chytľavú melódiu z rádia, bolo mi proste fajn. Mala som pocit, že v ten deň mi náladu nemôže pokaziť nič. V zlomku sekundy som sa však presvedčila o opaku. Po ceste sa rýchlo približovalo auto a ja som sa nachádzala presne vedľa najväčšej kaluže! Uhnúť sa - na to už nebol čas. Zmes hnedej snehovej kaše, blata a posolenej brečky ma zasiahla plnou silou... pokračovanie článku
... Aj prasce sú hlučnejšie ako zvyčajne. Tlačia sa pri válove - chcú sa nažrať do zásoby. Čo ak sa k žitu už nedostanú? Ich chrochtanie je prerušované nespokojným kvikotom tých, čo boli od válova odohnané. Začína sa nechutný a trápny boj - ukážka skutočnej inteligencie. (Ale čo iné sa dá od takých zvierat očakávať?) Hnoj a špinu si vzájomne kydajú na hlavy, už sú celé zafúľané, hanba na ne pozerať: (niektoré) už vyzerajú ako divé svine... pokračovanie článku
Aby mali naše deti rady prírodu a zvieratá - to je mojím veľkým želaním. Aj preto som sa rozhodla svoju ďalšiu knihu venovať práve im. Verím, že čítanie príbehov psa Huncúta, milého výmyselníka a nezbedníka, im prinesie veľa radosti a potešenia. Aspoň toľko, čo mne prinieslo ich písanie.
Tu sú prvé z nich: pokračovanie článku
„Hľadáte niekoho?" spýtala sa ma stará pani nevrlo. Bola práve v záhrade, keď som míňala jej dom.
„Nikoho nehľadám, iba sa prechádzam," odpovedala som.
„Prechádzate sa? Tu sa prechádzate?!" Bolo vidno, že mi neverí. pokračovanie článku
To je otázka! My, ženy, si ju kladieme (asi) častejšie ako muži. Keď vyprevadíme deti do sveta, pociťujeme zrazu prázdnotu... Aj ja som si takúto otázku položila už viackrát. Hoci pár rokov dozadu, keď od nás (navždy) odišiel náš prvý a jediný pes, som bola rozhodnutá, že už nikdy viac! Smútok a ľútosť za ním ma presvedčili, že toto nemienim dobrovoľne podstupovať. S odstupom času sa však na situáciu začínam pozerať ináč. Možno si psa ešte niekedy zaobstaráme. pokračovanie článku
Keď si rok s rokom ruky podávajú, ľudia zvyknú vyslovovať priania. Ja by som tiež rada. Všetkým vám - blogerom, administrátorom, správcom, čitateľom blogu sme.sk by som chcela zaželať predovšetkým silu pre všedný život. Nech ťažkosti, neúspech či pády posilnia vašu vôľu ísť ďalej, lebo vyhnúť sa im je nemožné; sú prirodzenou súčasťou života.
Rovnako prirodzené sú aj láska, krása a šťastie. Nech je ich vo vašich životoch nadostač. A keby nebolo, optimizmus a trpezlivosť nech vám pomôžu počkať si na ne. Niekedy stojí za to čakať a o to plnšie ich neskôr precítiť.
Ešte jednu vec vám chcem zaželať. Nech pri vás vždy niekto stojí! Pripravený pomôcť, ochotný počúvať, schopný poradiť. Možno aj zdvihnúť - keby bolo treba.
Nakoniec pevné zdravie - to všetko vám, ľuďom dobrej vôle, mojim virtuálnym priateľom, želám do roku 2012. Teším sa na vaše články, zmysluplné diskusie a príjemné chvíle strávené na blogu sme.sk.
„Mohli by ste mi povedať, koľko je hodín?" položila mi otázku žena tmavšej pleti.
Zastala som, pozrela na hodinky a povedala aktuálny čas. Ledva som dokončila, spustila ďakovný monológ. Vraj si nesmierne váži, že som jej odpovedala, lebo im - Cigánom (to povedala ona), sa každý vyhýba, akoby ani ľuďmi neboli. Vraj z očí mi pozerá dobro, a preto sa nebála zastaviť ma. Ešte sa chystala v chválach na moju osobu pokračovať, no prerušila som ju. Jednak som nepovažovala za nič mimoriadne reagovať na slušne položenú otázku rovnako slušne, jednak som sa ponáhľala. Vraj ma už nebude zdržiavať, povedala. Že už má len jednu otázku. Hneď ju aj položila. pokračovanie článku
Nič proti ministrovi Jurzycovi nemám, dokonca mi je sympatický. Určite je to dobrý a seriózny človek vzbudzujúci úctu každého - aj moju. Ale... pokračovanie článku
Sklamanie, ľútosť, rozčarovanie, bezmocnosť - ale i hanba, hnev a strach - to sú pocity, ktoré sa ma opätovne zmocňujú pri spomienke na Nežnú revolúciu. pokračovanie článku
Viem, pán minister Jurzyca, že nemáte veľa času zaoberať sa názormi obyčajných ľudí a že už vonkoncom nemáte čas čítať ich blogy. Napriek tomu skúsim. Zaujala ma totiž Vaša debata v relácii Z prvej ruky na Rádiu Slovensko. Povedali ste v nej, že ste naštartovali reformu, ale že „... my sme nechceli robiť obrovskú revolúciu...". Vraj ste sa zamerali radšej na menšie zmeny, ktoré by zlepšili efektívnosť systému. Zareagovali ste tiež na moderátorove konštatovanie ohľadne zle nastaveného systému financovania škôl. Prepáčte, pán minister, ale mne sa ani Vaša odpoveď („Ale my sme tento systém nevymysleli"), ani Váš pokus o riešenie tohto problému nepáčia. Lebo ste mohli (a ešte stále môžete!) urobiť omnoho viac. pokračovanie článku
Bezdomovec, čo predával NotaBene, sa asi poznal so starým pánom s paličkou, lebo si tykali.
„Kam si sa vybral?" spýtal sa ho.
„Idem kúpiť pistácie," vysvetľoval dôchodca. „Moja žena kdesi vyčítala, že sú hrozne zdravé."
„Pistácie?" čudoval sa bezdomovec. „Ja mám radšej takéto," siahol do vrecka a otrčil dlaň. Mal v nej zopár vlašských orechov. „Je to moja prvá pomoc - vždy ich mám zopár so sebou. Sú rovnako dobré ako pistácie, možno aj lepšie. Nájdeš v nich veci, ktoré sa nenachádzajú v žiadnych orechoch. Navyše sú lacnejšie a sú slovenské."
„Čo ty o tom vieš..." odbil ho starý pán a pokračoval vo svojej púti za pistáciami.
Čo ty o tom vieš... Tá veta mala jasné pokračovanie - nevyslovené: ...ty, obyčajný bezdomovec.
pokračovanie článku
Vykračovala som si po schodoch a predo mnou mladá dáma. Hneď som ju spoznala, sympatickú dievčinu, o ktorej viem, že pracuje ako medicínska reprezentantka. Na našej poliklinike ju občas stretávam - vždy s nezvykle veľkou taškou a darčekovými „igelitkami". Tentoraz mala dve. Jednu menšiu a jednu väčšiu. pokračovanie článku
Mala som v košíku iba zopár základných potravín, a tak som sa postavila do „rýchlej" pokladne. Murphyho zákony však platia. Postaral sa o to pán, ktorý stál kúsok predo mnou. pokračovanie článku
Nielen ja, prakticky všetky z nás - náhodne vytvorené „osadenstvo" jednej nemocničnej izby - sme boli zvedavé, čo viedlo starú pani vo vysokom veku (mala osemdesiat) k podstúpeniu náročnej operácie chrbtice. pokračovanie článku
Na našu školu nastúpil pred dvoma rokmi. Mladý (okolo tridsaťpäťročný), šikovný a dobre vyzerajúci muž z praxe. Naozaj sme sa potešili. Nielen náš prefeminizovaný kolektív, všetci mali radosť z mužského prírastku. Najmä študentky vyšších ročníkov boli vo vytržení. Aj vedenie školy bolo spokojné. Vždy je prínosom, keď odborný predmet vyučuje niekto, kto má za sebou bohaté praktické skúsenosti a kto vie, ako vyzerá skutočná realita. pokračovanie článku
Viacero vládnych strán vraj plánuje peniaze na konsolidáciu a svoje priority získať šetrením vo výdavkoch štátu. Aj rezort školstva. Ten už má dokonca jasno, koľko dokáže ušetriť. Vraj 10%, to vyhlasujú po audite, ktorý už urobili. Čo z toho vyplýva pre nás, učiteľov? Že sa môžeme tešiť. Naše platy sa môžu konečne zvyšovať. Vraj až o 0,2%! pokračovanie článku
Iba málokto z nás - bežných smrteľníkov - má predstavu o práci sestričiek na neurochirurgickom oddelení v obyčajnej štátnej nemocnici. Kde pacienti prichádzajú zvyčajne na krátky čas, kým sa nezoperujú nádory v ich hlavách, kým sa nezastaví krvácanie do mozgu po náhlej mozgovej príhode, nočnej autonehode, alebo kým sa nenapravia, možno nezachránia poranené, poškodené či choré chrbtice. Možno iba tí, ktorí mali aspoň chvíľku možnosť sledovať ich prácu pochopia, o čom v skutočnosti je. pokračovanie článku
Pán minister Jurzyca, mýlite sa, keď si myslíte, že po realizácii Vašich reforiem budú naši mladí ľudia vedieť po anglicky lepšie. Nebudú. Veď takých "reforiem" tu už bolo! Nepodstatných, nesystémových, nič neriešiacich.
Vraj angličtinu sa budú učiť deti už od tretieho ročníka základných škôl povinne. Nápad by nebol zlý, keby to nebolo na úkor ostatných jazykov či ďalších predmetov. A keby počet pridaných hodín niečo vyriešil. Ibaže - nevyrieši. Veď hodín jazyka už bolo pridané neúrekom, no výsledky sa stále nedostavujú. Problém je totiž niekde celkom inde. pokračovanie článku
Uplynulo dvadsať rokov od Nežnej revolúcie a ja som už úplne precitla. Pomaly ale isto sa dostávam do stavu „pripravená na všetko". Bohužiaľ, v tom negatívnom zmysle. Zvlášť skeptická som v pohľade na naše zdravotníctvo. Takmer som začala veriť, že na tomto poli ma už nemôže prekvapiť vôbec nič. Ibaže - mýlila som sa! pokračovanie článku
„Tvoj syn dostal zas poznámku!" - tak alebo podobne okomentuje rozčarovaný otec posolstvo zo školy, vyčítavo hľadiac na svoju manželku.
O niekoľko dní neskôr nastáva odlišná situácia: „Tak si to len predstav, môj syn dostal pochvalu riaditeľa školy!"
Eufória však netrvá dlho. Lebo, nanešťastie, vchádza do izby druhej ratolesti. „To snáď nie je možné, takýto bordel!" zaznieva odtiaľ. „Ako to, že si nenaučila svoju dcéru dať si veci na poriadok?!"
No keď potom, o pár mesiacov neskôr, pozerá do jej vysvedčenia, s uspokojením pokyvkáva hlavou: „Po kom tá moja dcéra asi je?" pokračovanie článku
Potrebovala som kúpiť špeciálne lepidlo, a tak ma známi nasmerovali do Baumaxu. Tam ho údajne majú. Po krátkej konzultácii s predavačkou som pokračovala do oddelenia farieb, kde mi vraj poradia. pokračovanie článku
Jednoducho, prestala som veriť. Že sa niečo zmení, zlepší, napraví. Veď keď po rokoch stretnete človeka, ktorý bol väčšinou „ľudu" odvolaný pre neschopnosť, ktorý musel zo svojho postu odísť, lebo absolútne nespĺňal žiadne z kritérií na výkon svojej funkcie (iba ak to, že bol v správnej strane), a ten človek - vysvitne - bol opäť poverený najvyšším rozhodovaním v danej oblasti (lebo je opäť v správnej strane!), to ma od účasti vo voľbách odrádza. pokračovanie článku
Sedeli sme úplne vzadu sledujúc jeden z najdôležitejších okamihov slávnostne odetého páru. Dvaja mladí ľudia sa rozhodli, že svojím ďalším životom chcú kráčať odteraz spolu. Už iba pár minút ostáva do chvíle, keď svoje rozhodnutie spečatia slávnostným sľubom pred Bohom a všetkými prítomnými. Vnímam zvuk slov, hudby a... vzlykov.
Ako to, že najkrajšie a najradostnejšie okamihy svojich životov prežívame my, matky, so slzami v očiach? Veď by sme sa mali predsa radovať! Ibaže my vo svojich vnútrach plačeme. pokračovanie článku
Nepatrím medzi tých, čo radi a často menia svojich lekárov. Raz za čas sa však takéto niečo prihodí každému. Tá chvíľa si počkala aj na mňa. Zrazu som sa ocitla v situácii, keď som bola prinútená poobzerať sa po novom odbornom lekárovi. pokračovanie článku
Ako vidíte, sem-tam vystrkujem aj "rožky". Páčia sa mi, a tak som si ich privlastnila :-). Rada čítam a ešte radšej píšem. O čom? O ľuďoch, prírode, zvieratách - o všetkom, čo mám rada. Asi aj preto som sa stala autorkou dvoch románov: Túto noc nezaspím (2008, román zo študentského prostredia) a Kašlem na život bez lásky (2010, román o potrebe lásky v živote človeka).
www.jaroslavakuchtova.sk
