Stratená a hluchá

Autor: Jaroslava Kuchtová | 1.2.2011 o 7:30 | Karma článku: 26.43 | Prečítané  6899-krát

Do banky, kde som práve niečo vybavovala, vstúpila stará pani. Zastala hneď pri dverách, nevediac, ktorým smerom sa pustiť. Hneď mi bolo jasné, že nie je pravidelným návštevníkom takýchto inštitúcií a že sa tam necíti vo svojej koži. Po chvíľke váhania sa rozhodla. Vybrala si najbližší pult - ten môj - a pristúpila.

„Prišla som si sem vybrať peniaze," oznámila nahlas dievčine, ktorá sa pokúšala venovať mojej transakcii. Veľmi sa jej nedarilo, bola zjavne chorá. Keď ju stará pani oslovila, práve bojovala so záchvatom dráždivého kašľa. Možno preto ju nepočula.
„Môžem si u vás vybrať peniaze?" spýtala sa stará pani ešte raz o čosi hlasnejšie.
Slečna za pultom ju konečne zaregistrovala.
„Nevidíte, že tu mám stránku?! Čakajte!" zaznela podráždená odpoveď.

Pravdepodobne mala dôvod na svoje podráždenie. Z balíčka, položeného hneď vedľa počítačovej myši, vytiahla papierovú vreckovku a už neviem koľký raz si utrela svoj červený nos.
Ach Bože, pomyslela som si. Veď už dávno sa mala liečiť! V duchu som ľutovala, že sa mi „ušiel" práve tento pult.

Potom som pozrela na starkú v šatke a kabáte. Ešte stále vedľa mňa stála. Vôňa naftalínu jej kabáta to dokazovala. Asi ho mala iba na sviatočné príležitosti. Do kostola, možno k lekárovi. Alebo do úradu v meste. Sem-tam treba čosi vybaviť.

Keď pani už po tretí raz zopakovala tú istú vetu: „Chcela by som si vybrať peniaze," slečna za pultom sa seriózne rozčúlila.
Vlastne až vtedy som pochopila, kde je problém. Na základe toho, ako sa stará pani usmievala. Stále milo a úprimne! Dokonca aj na podráždené: „Bože, to snáď nie je možné!" odpovedala úsmevom.

Nepočuje. Tá pani nepočuje, uvedomila som si.

„Musíte chvíľočku počkať,"  vysvetlila som panej nahlas a pomaly. „Hneď sa vám budú venovať. Len čo ma vybavia."
Pochopila a nechala sa usadiť v kresle, kde som ju doviedla.

Po chvíľke sa však znovu ozvala. Dosť nahlas, ako je bežné u ľudí, čo nepočujú. Asi mala pocit, že sa na ňu zabudlo, preto na „moju" slečnu zavolala:
„Už môžem ísť? Už si môžem ísť vybrať peniaze?"

Zopár zainteresovaných sa usmialo, okrem dievčiny za pultom.
„Mňa z nej snáď porazí!" skonštatovala a prevrátila oči.

„Tá pani nepočuje," snažila som sa dostať ju do obrazu.
„Hádam však vidí! Že tu mám stránku a že sú aj ďalšie okienka!"
To možno áno. Kto však vie, či už bola niekedy v banke, pomyslela som si.
Veď vyzerala úplne zmätená. Nechápala som, prečo tam prišla sama. Žeby nemala žiadnych príbuzných?

Všimla som si, že sa uvoľnilo miesto pri jednom pulte so staršou zamestnankyňou. Rýchlo som tam pani odviedla a pripomenula, že treba hlasnejšie. Banková úradníčka pochopila.
Z diaľky sme potom sledovali síce dôraznejšiu, no úplne normálnu a úctivú komunikáciu.

Keď som z banky odchádzala, mala som chuť opýtať sa slečny za pultom, koľko rokov má jej matka. A či by sa jej páčilo, keby sa k nej raz, keď už bude mať sedemdesiat, možno viac, takto správali. Len za to, že je už stará a že zle počuje.
 
Moja mama už sedemdesiat mala. Úplne živo si viem predstaviť, aká neistá by sa v rovnakej situácii a na podobnom mieste cítila. Stratená a hluchá.

Odchádzala som síce vybavená, no s ťažobou na srdci.
Vyšla som von, na čerstvý vzduch. Trocha sa nadýchať a skúsiť myslieť pozitívne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Rodák z Martina: Byť gayom na Slovensku vyžaduje odvahu

Comming out bola v jeho živote nádherná chvíľa, tvrdí Peter Karpo Prince. Dnes je ženatý, s manželom žijú v Tel Avive a rozhodli sa pre dieťa.


Už ste čítali?