Mám si kúpiť psa?

Autor: Jaroslava Kuchtová | 4.1.2012 o 8:00 | Karma článku: 12,07 | Prečítané:  1665x

To je otázka! My, ženy, si ju kladieme (asi) častejšie ako muži. Keď vyprevadíme deti do sveta, pociťujeme zrazu prázdnotu... Aj ja som si takúto otázku položila už viackrát. Hoci pár rokov dozadu, keď  od nás (navždy) odišiel náš prvý a jediný pes, som bola rozhodnutá, že už nikdy viac! Smútok a ľútosť za ním ma presvedčili, že toto nemienim dobrovoľne podstupovať. S odstupom času sa však na situáciu začínam pozerať ináč. Možno si psa ešte niekedy zaobstaráme.

Často o tomto "nápade" premýšľam. Väčšinou počas svojej pravidelnej prechádzky. Obyčajne trvá hodinu, no niekedy aj dlhšie. Závisí od ročného obdobia a hlavne od toho, koľko „mojich" psov stretnem.

Hneď za prvou zákrutou vpravo sa mi naskytá smutný pohľad. Na nemeckého ovčiaka v klietke o veľkosti zhruba trikrát dva metre. Niekedy v nej apaticky leží, najmä keď je veľmi teplo, a nevšíma si nikoho a nič. No najčastejšie v nej pobehuje ako tiger zatvorený v klietke a zúrivo šteká na každého okoloidúceho. Na mňa už nešteká. Netvrdím, že sme sa skamarátili, no už ma pozná. Na moju otázku: „Tak ako, Vlčo (tak ho volám), ako sa dnes máš?" iba smutne pozerá a mne je jasné, aká by bola odpoveď, keby vedel rozprávať.
Nie, Vlčo sa nemá dobre. Nechcela by som, aby sa náš pes mal podobne ako on.

Potom trošku do kopca a opäť vpravo. Je tam rad úplne nových domov. Hneď prvý má krásnu veľkú záhradu a v nej sa preháňa Bibi. S Bibi sa máme veľmi rady. Hádam preto, že sa poznáme už skoro rok. Od samého počiatku bola veľmi komunikatívna. Nikdy som sa nemohla od nej odtrhnúť. Keď chcem odísť, začne kňučať, a tak mi dáva najavo, že sa s ňou mám ešte rozprávať (alebo ju aspoň poškrabkať :-). Keď je Bibi pri plote, moja prechádzka trvá zvyčajne dlhšie ako hodinu, lebo je hrozne „ukecaná". Je to labradorka, miluje ľudí a kúpanie. Má krásnu čiernu farbu a hnedé inteligentné okále.
Chvíľku ju škrabkám (hm, zdá sa, Bibka, že si trochu pribrala) a potom už - napriek jasne vyjadrenému nesúhlasu -  pokračujem vo svojej prechádzke. Kým ma nezastaví boxer Hary, ešte šteňa. Každý deň spoznáva pachy svojho nového okolia a spolu so svojím pánom sa učí prvým povelom. Zatiaľ mu to ešte nejde, no snaží sa. Pohyby má trocha nekoordinované, sem-tam sa prekopŕcne či zapletie človeku pod nohy.  No zdá sa, že tieto neúspechy ho neodrádzajú a že majiteľ má s ním strpenie. Dokonca sa naňho nehnevá ani vtedy, keď sa namiesto návratu domov rozhodne, že bude pokračovať v prechádzke so mnou.

Potom si zas chvíľku vykračujem pozdĺž záhradkárskej osady až ku svojej nasledujúcej zastávke. K pekne upravenej záhrade s chutným domčekom, pred ktorým stojí psia búda. A z nej vždy, keď naňho zavolám, vykukne Štekuľo. Jeho skutočné meno nepoznám, no premenovanie sa mu zjavne páči. Usudzujem podľa toho, ako radostne vybehne zo svojho pelecha a s akým nadšením ma víta. Niekedy mi ho je troška ľúto, no keď zvážim fakt, že jeho noví majitelia ho vlastne zachránili, pokúšam sa myšlienky na jeho samotu odohnať. Vraj (raz mi to prezradila jeho pani) je to psík z ulice a oni sa ho ujali. Do bytu ho nemohli dať, a tak ho umiestnili do svojej záhradky. Poctivo za ním každý deň chodia a on im za odmenu vzorne stráži ich rekreačné sídlo. Jeho meno mi však neprezradili. Vraj by to mohli ľudia zneužiť... Majú pravdu, psy sú niekedy veľmi dôverčivé.

Prečo som ho nazvala Štekuľom? Nuž spočiatku sa s ním naozaj nedalo rozprávať, lebo len štekal a štekal... Ja som povedala dve slová a on na to dvadsať (samozrejme, svojou psou rečou). Dnes už je však situácia opačná. Ja poviem dvadsať a on dve. Namiesto toho používa reč tela. Hádže sa a metá, krúti malým chvostíkom do odtrhnutia a popritom natešene kňučí. Keď sa objavím, od radosti nevie, čo by skôr urobil. Až po chvíľke sa upokojí a nechá sa v tichosti hladkať a škrabkať za uškami. Popýtam sa, ako sa má, čo robil a či ho už jeho páni boli dnes pozrieť. Tiež sa mu posťažujem - Štekuľo je veľmi dobrý poslucháč. Podľa tónu hlasu presne vie, čo mu hovorím. Či je to niečo vážne, alebo sa s ním iba zabávam. Je to milé psíča, tento špinavobiely strapáč štekajúci na každého votrelca. A, priznám sa, veľmi si cením, že na mňa už prestal. Za mnou už iba kňučí - keď odchádzam.

Na ďalšieho hafana narážam tesne pod lesíkom, keď zatáčam na chodníček vedúci cez pekné lúky. Volá sa Gaštan. Zvyčajne si disciplinovane vykračuje na vôdzke s malou Klárkou (nesmiem ju volať Klárika, strašne sa jej to nepáči). Gaštan nie je jej vlastný pes; patrí susedom. No sem-tam ho chodí vyvenčiť. Lebo Gaštanko, chudák, je pes na reťazi. A malá Klárka (chodí do tretej triedy) ho preto ľutuje. Keď má čas, poprosí susedov a oni jej dovolia vziať ho na prechádzku. Je malý a bojazlivý. Keď ho chcete pohladkať, nedôverčivo čaká a až vtedy, keď si je už istý, že ruka ho ide pohladiť a nie zbiť, sa osmelí. Klárka ho niekedy z vôdzky aj pustí. Vtedy lieta ani šialený, nevie sa voľnosti nasýtiť. No keď ho zavolá, okamžite pribehne. Je nesmierne poslušný a vďačný za každé milé slovo.

Niekedy stretávam ešte jednu dvojicu: muža a hnedého labradora, ako si svorne bežia jeden vedľa druhého pracujúc na svojej kondícii. Psík je to krásny, navyše, pekne stavaný. Hnedúš (tak ho volám) by mal o mňa veľký záujem (ako som si všimla :-), no jeho pán je nekompromisný. Pri akomkoľvek pokuse zastaviť ho okríkne a on - napodiv - disciplinovane pokračuje vo svojom tréningu. No zvyčajne troška spomalí a na môj pozdrav: „Čau, Hnedúš," aspoň trocha zavrtí svojím poskakujúcim chvostom.
Posledne bol na prechádzke so svojou paničkou. Tiež sa chcel pristaviť, napokon tak neurobil. Aj som zistila prečo. Dostal zásah od elektrického obojka...

Naposledy som na lúkach nad záhradkárskou osadou stretla ešte jedného kamoša. Spočiatku to tak nevyzeralo, ba som sa dokonca aj zľakla. Vyrútil sa na mňa nečakane z lesíka nad lúkou, takmer ma prevalil. A hneď za ním jeho drobná majiteľka pokúšajúca sa zachytiť jeho vôdzku, popritom sa mi ospravedlňujúc: „Prepáčte, vôbec ma neposlúcha, obluda jedna! Vytrhol sa mi z ruky a ja som ho nedokázala udržať. Je hrozne silný, no nebojte sa, neublíži vám." Mala pravdu, chvíľku sme si spolu pošpásovali a bolo po strachu. Hoci trošku výchovy by mu asi nezaškodilo. Bozkávať a oblizovať sa s niekým neznámym na verejnosti len tak, z ničoho nič, to by slušne vychovaný pes naozaj nemal!
Hm, ak si raz kúpime psa, mal by byť o čosi menší. Ako sa poznám, ani ja by som takú „obludu" nezvládla.

Moje posledné chvíle prechádzky patria nášmu susedovi Leovi. Ešte stále je to len šteňa, hoci už teraz, v piatich mesiacoch, je riadne urastený. Vraj z neho vyrastie kus psiska, čo bude naháňať strach každému. Zatiaľ voľne behá po veľkej záhrade, zadná „náprava" mu lieta na všetky strany, a teší sa každej chvíľke, keď sa pri ňom zastavím. Začne sa preháňať popri plote a chce sa hrať. Vyskakuje a snaží sa ma dotknúť labou, potom sa oprie o plot, aby som ho poškrabkala. Popritom počúva, čo mu hovorím. Je veľmi pekný a bystrý. V priebehu desiatich minút sa stihne poobracať na všetky strany, aby som ho „preškrabkala" všade. Má to rád, no uspokojí sa aj s obyčajným rozhovorom. Vyhľadáva spoločnosť a váži si každý okamih, keď môže s niekým komunikovať. Keď sa objavím na terase, okamžite je pri plote a ja, hoc to aj práve nemám v pláne, obujem záhradné gumáky a idem s ním na chvíľku „hodiť reč". A s Leom sa rozpráva priam perfektne - vôbec vám neprotirečí (:-) - iba spokojne vzdychá.

Takže takto vyzerá moja hodinová prechádzka. Keď sú všetky „moje" psy tam, kde majú byť, trvá niekedy aj dve hodiny. A počas tých si hádžem do priečinkov svoje „pre" a „proti" kúpeniu či zaobstaraniu (z útulku?) vlastného psa. Výsledok analýzy je zhruba takýto:

Náš nový psík by sa mal v podstate celkom dobre. Mal by dostatok priestoru na výbeh v našej veľkej záhrade. Nikdy by nebol na reťazi. Dostával by dostatok dobrej a zdravej stravy. Neprekrmovali by sme ho. Vodili by sme ho na výcvik. Chodili by sme s ním denne na vychádzky. Mal by pravidelnú veterinárnu starostlivosť a kontrolu. Starali by sme sa o jeho zdravie a čistotu.

Ale: Čo by robil do piatej poobede? Lebo skôr domov zvyčajne nechodíme. Asi by sa nudil. A psy, ako som na to prišla počas svojich pravidelných prechádzok, sa chcú s niekým rozprávať, potrebujú blízkosť človeka. A tú by sme mu my (momentálne) nemohli dať.

Ale raz, keď už budeme na dôchodku, si jedného možno zaobstaráme. A budeme sa rozprávať a rozprávať - do nemoty! (Lebo nielen psy sa rady rozprávajú:-)

Jedno „proti" som však dosiaľ nevyriešila. Psy nežijú tak dlho, majú krátky život - a to ma trápi. Ako sa vyrovnať so smútkom, keď nás potom opustí? No povedzte, dá sa zabudnúť na takéhoto člena rodiny? Lebo mne sa to ešte nepodarilo.

 

Ch-2.jpg

Ch-3.jpg

 

Ch-4.jpg

Volal sa Chino a je pochovaný v našej záhrade.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

TECH

Astronómovia objavili čudné kvantové pokrútenie vo vesmíre

Zvláštny fenomén kvantovej fyzika sa objavil pri exotickej hviezde.


Už ste čítali?