Aj vďaka nej som do seba stále niečo liala. A keď človek pije, zvyčajne potrebuje toaletu (to je zákon:-). Pred očami sa mi vybavili príslušné hygienické zariadenia ešte z mojich študentských čias - a hneď som sa rozhodla. Nie, radšej nejdem riskovať. WC na stanici sa mi javilo ako istejšia alternatíva. Navyše, stanica bola čerstvo zrekonštruovaná (Piešťany) - tu ma nemôže nič prekvapiť.
Nemýlila som sa. Nič ma neprekvapilo. Takmer po starom - ako pred dávnymi rokmi.
Pred toaletou stál mladý muž v bermudách (kedysi to bývala staršia pani, volali sme ju hajzelbaba:-). Opieral sa o zárubňu a fajčil. Keď som vstúpila do priestorov hygienického zariadenia, rýchlo zahasil cigaretu a vydal sa za mnou. Zinkasovať príslušný poplatok. Na dverách stálo totiž napísané: Použitie WC - 20 centov.
Podala som mu príslušné množstvo drobných - už som ich mala pripravené. Na oplátku sa načiahol na stôl, lebo aj on už bol pripravený. V peknom „štóse" tam mal naukladané hnedé štvorčeky toaletného papiera (presne ako kedysi!). Vyzerali ako z čias socializmu, tie z obdĺžnikových papierových škatuliek.
„To nemyslíte vážne?" vyletela zo mňa spontánna reakcia. „Hádam len neprideľujete každému - vlastnoručne - takýto kúsok WC papiera?" (Ešte mi spred očí nestihol vyblednúť obraz, ako náhlivo dlávi svoj „špak" v provizórnom popolníku - smetníku - pred toaletami.)
„A čo by ste chceli, pani," rozčúlil sa úprimne. „Ste predsa na Slovensku!"
Bohužiaľ, pomyslela som si a pokračovala vo svojej púti k toaletám.
Tie, naopak, nevyzerali vôbec zle. Prekvapená som zastala uprostred priestrannej chodby a s uznaním obzerala kvalitnú obkladačskú prácu. Nachádzala som sa v miestnosti, ktorá mohla svojím vkusom, doplnkovým vybavením a kvalitou prevedenia pokojne konkurovať hocijakému európskemu mestu.
Aspoň niečo, potešila som sa a rýchlo zabudla na svoje vstupné rozčarovanie. Po otvorení najintímnejšieho priestoru toalety som sa však k nemu hneď vrátila.
Prvé, čo mi padlo do očí, bola záchodová kefa a nádoba, v ktorej bola položená. Na umelohmotnom priesvitnom obale sa skvel honosný nápis: Zavináče.
Čo už, pomyslela som si, predsa len sme na Slovensku. Ten pôvodný obal už stihol asi niekto ukradnúť.
Keď som vyšla z toalety, nakukla som aj do ďalších miestností - boli otvorené. I tam si kefy trónili v nádobách od kyslých rýb - iba o čosi väčších, ako bola tá „moja". Mala som nutkanie otvoriť dvere aj tej poslednej - zatvorenej, no neurobila som tak. Určite by som sa žiadneho prekvapenia nedočkala. Iba by som sa utvrdila, že som naozaj na Slovensku. Rovnako ako skupinka cudzincov čakajúcich na stanici spolu so mnou. Jedna vec im však musela byť divná. To sú tí Slováci naozaj takí milovníci kyslých rýb?
Keď som nastúpila do vlaku, takmer som stihla na svoje sklamanie zabudnúť. Takmer. Napriek novej vlakovej súprave, plne automatizovanej, s pekným interiérom a dokonca prípojkou na počítač, som sa rýchlo vrátila do reality. Klimatizácia nefungovala, okná sa nedali otvoriť a v preplnenom vlaku sa nebolo možné cez množstvo ľudí pretlačiť ani len k svojmu miestenkovému sedadlu. Viac ako hodinu som si - nie za lacné peniaze - odstála v chodbičke pred toaletou s nápisom Mimo prevádzky. V duchu som si blahorečila za svoju prezieravosť a návštevu príslušného zariadenia na stanici.
Po viac ako hodine cesty som vyšťavená, doudieraná a spotená konečne vystúpila v cieľovej stanici.
V podstate som sa tešila. Môj malý výlet stál za to. Presvedčil ma, že hoci som ešte stále doma, na Slovensku, do Európy predsa len smerujeme. Keď už ničím iným, tak aspoň výškou cestovného.