Ako sme si pokazili Vianoce

Autor: Jaroslava Kuchtová | 26.12.2014 o 8:00 | Karma článku: 12,01 | Prečítané:  13366x

Na svoje Vianoce v detstve mám tie najkrajšie spomienky. Niežeby boli také bohaté, to vôbec nie. Rodičia nemali veľa peňazí, napriek tomu nám dokázali pripraviť Vianoce s pravou vianočnou atmosférou. Samozrejme, vždy sa nás snažili prekvapiť aj nejakým pekným darčekom.

Neboli to drahé veci, no mama si dala záležať, aby nám urobili radosť. Zakaždým tam bola nejaká drobnosť na oblečenie. Napríklad čiapka alebo rukavice. Potom knižka, a nakoniec hračka. Pamätám si, akú obrovskú radosť som mala, keď som dostala malého plyšového medvedíka. V neveľkej papierovej škatuli sa skrývalo aj zopár odevov, vrátane pyžama. Miška – tak som ho pomenovala, som celý večer obliekala a vyzliekala, nakoniec skončil vo svojom nočnom odeve v mojej posteli (a strávil tam so mnou pekných pár liet – až kým ho z nej nevytlačil môj nastávajúci manžel:–).

Tiež knižky patrili medzi naše obľúbené darčeky. Mama pestovala u nás odmalička lásku ku knihám. Veľakrát sa stalo, že sme hneď po rozbalení darčekov stíchli a boli by sme čítali hoc aj do rána, keby nás rodičia nevyhnali spať. Keď sme už boli starší a hračky sme už nedostávali, namiesto nich pribudli ďalšie knižky. A my sme sa im vždy nesmierne tešili. Cez vianočné sviatky sme prečítali niekedy aj štvoro kníh. Najprv som prečítala svoje, potom bratove. A on moje.

Že darčeky nenosí ani Ježiško, ani dedo Mráz, to sme zistili, až keď sme začali chodiť do školy. Prezradili nám to  pred Vianocami naši spolužiaci. Samozrejme, že sme si túto informáciu potrebovali overiť. Bolo to tak! Prieskum skríň potvrdil, že darčeky už čakajú – ešte zabalené v papieri z predajne. Naša zvedavosť bola neovládateľná, a tak nebol problém zistiť, čo sa v balíčkoch skrýva. Do Vianoc som stihla prečítať aj knižky. Najprv moje, potom bratove. V posteli s baterkou.

Aj keď vianočná atmosféra prišla do nášho domova ako zvyčajne – s prvými tónmi piesne Vánoce, Vánoce přicházejí (už si presne nepamätám, kedy to bolo, ale myslím, že nie skôr ako týždeň-dva pred Vianocami), k jej dokonalému precíteniu niečo chýbalo: pravé detské vzrušenie z očakávaného rozdávania darčekov – nerozlučne späté s úprimným prekvapením, radosťou a následným zoznamovaním sa s obsahom balíčkov.

V tom čase sa začala v našom byte vznášať aj vôňa vanilkových rožtekov a medvedích labiek. Robievala som ich vždy s mamou. Rožteky som obaľovala vo voňavom práškovom cukre a labky plnila do vymastených formičiek. Popritom som zvykla rozhutovať, čo by nás tak mohlo čakať pod stromčekom. V tom roku som však darčeky ani nespomenula. Namiesto toho som sa trápila tým, ako s bratom zahráme svoju neskrývanú radosť. Dokola som si predstavovala jediné. Čo poviem a ako sa budem tváriť, aby som našich presvedčila, aká som prekvapená a ako sa mi darčeky páčia.

Moje spomienky na Vianoce z detstva sú spojené aj s množstvom snehu, sánkovačkou a guľovačkou. A tiež s následným sušením pri sporáku. Prsty nás pri tom, ako sa začali zohrievať, až boleli. Mama nám ich šúchala medzi rukami, aby sa v nich rozprúdila krv a aby sme ich opäť ucítili. Boli to krásne časy, nepamätám si, že by ma bolo niečo trápilo. Až na tie odhalené darčeky – to je jediná škvrna na mojich detských Vianociach.

A ako dopadlo rozdávanie darčekov? Pochopiteľne, radosť z prichádzajúceho prekvapenia sa nedostavila. Nedokázala som ju zahrať a rodičia si hneď všimli, že nie sme takí šťastní ako po iné roky. Vďaka svojej nedočkavosti sme sa pripravili o pôžitok z prekvapenia konajúceho sa presne na Štedrý deň. A myslím, že sme oň pripravili aj našich rodičov, ktorí sa azda najviac zo všetkého tešili  z našich rozsvietených očí a radostných výkrikov pri rozbaľovaní darčekov.

Počínajúc týmito Vianocami, už nikdy sme darčeky pred Vianocami nehľadali a aj keď sa nám náhodou priplietli do cesty, so zatvorenými očami sme ich radšej obišli. Každé Vianoce si však na naše – moje a bratove, lašovanie spomeniem. A popritom aj na moju mamu. Ako sme kedysi, keď som bola ešte malé dievčatko, piekli spolu vanilkové rožky a medvedie labky, a ako si pritom pospevovala. Vedela krásne spievať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?