Stretávam ich každé ráno takmer v rovnakom čase. Okolo štvrť na osem. Ja idem jedným smerom, oni presne opačným. Mama so svojím synom. Chlapec môže mať osem-deväť rokov, mama – ťažko odhadnúť. Pomerne mladá. Už si presne nepamätám, kedy som ich zaregistrovala po prvýkrát, ale vždy, keď ich stretnem, majú dobrú náladu. Nespomínam si, že by tomu bolo niekedy inak.
Pekne oblečený chlapec so školskou taškou sa jej zväčša drží za ruku, sem-tam radostne podskočí a ona vždy zodpovedne dáva pozor, aby nestratil rovnováhu a nevkročil na frekventovanú cestu hneď vedľa. Asi aj preto chodí zakaždým zo strany cesty a chlapec sa jej drží za ruku z druhej strany. Vždy sa o niečom rozprávajú, zväčša sa usmievajú alebo na niečom smejú.
Malý rómsky chlapec chodí do školy asi rád. Je to na ňom vidno. Aj v ten deň tomu tak bolo, mal dobrú náladu a jeho mama tiež. Tentoraz som išla ich smerom, len kúsok za nimi.
„Mami?“ spýtal sa chlapec. „Nevadilo by ti, keby som dnes po škole išiel navštíviť Peťa?“
„Ktorého Peťa?“ spýtala sa mama.
„No predsa Peťa! Čo s ním sedím!“
„A myslíš, že by to nevadilo Peťovým rodičom?“
„Nie, nevadilo. Peťo povedal, že mu kázali, aby ma zavolal. Chce mi ukázať nejakú knižku o zvieratách, čo dostal pod stromček. Tak nevadilo by ti to?“
„Nevadilo. Peťo je slušný chlapec.“
Čo ma zaujalo na tomto rozhovore? Nuž..., všetko. Spôsob, ako sa chlapec spýtal a že sa vôbec pýtal. To, že sedí (pravdepodobne) s bielym chlapcom. Že rodičia toho bieleho chlapca ho k sebe pozvali. Že deti ešte dostávajú pod stromček knižky o zvieratách a že iné dieťa – rómske dieťa, má záujem ísť sa na túto knihu pozrieť. Najviac zo všetkého ma však oslovila reakcia rómskej maminy: „Nevadilo. Peťo je slušný chlapec.“
