Sestričkám z neurochirurgie (a nielen im)

Autor: Jaroslava Kuchtová | 17.8.2011 o 7:30 | Karma článku: 15,57 | Prečítané:  3045x

Iba málokto z nás - bežných smrteľníkov - má predstavu o práci sestričiek na neurochirurgickom oddelení v obyčajnej štátnej nemocnici. Kde pacienti prichádzajú zvyčajne na krátky čas, kým sa nezoperujú nádory v ich hlavách, kým sa nezastaví krvácanie do mozgu po náhlej mozgovej príhode, nočnej autonehode, alebo kým sa nenapravia, možno nezachránia poranené, poškodené či choré chrbtice. Možno iba tí, ktorí mali aspoň chvíľku možnosť sledovať ich prácu pochopia, o čom v skutočnosti je.

O permanentnej starostlivosti o zväčša nehybných pacientov. Takých, čo sú po ťažkých operáciách dokonale  paralyzovaní. Paralyzovaní a neschopní bez pomoci sestričiek absolvovať čo i len najobyčajnejšie ľudské činnosti a úkony. O takých, čo sa nedokážu samostatne najesť, obrátiť z jedného boka na druhý, nieto ešte zísť bez pomoci z postele. A keď to už konečne dokážu, odchádzajú okamžite domov či na iné oddelenie, kde sa ešte dlho zotavujú po ťažkých a náročných operáciách. A medzitým prichádzajú noví pacienti. Rovnako chorí, paralyzovaní a neschopní pohybu.

Práca sestričiek na neurochirurgickom oddelení nie je len o ťažkej fyzickej práci (lebo zdvihnúť sedemdesiat či osemdesiatkilového pacienta, často i ťažšieho, to je naozaj namáhavý fyzický úkon). Je aj o nesmiernom psychickom vypätí. Dokázať sa sústrediť a popri náročnej manipulácii so skolabovaným pacientom vedieť urobiť tie najzávažnejšie rozhodnutia. Veď nie je predsa možné volať ku každému pacientovi (stav každého z nich je vážny) okamžite lekára. Sestričky si musia vedieť poradiť a - poviem vám - vôbec im nezávidím! Veď ide mnohokrát o život a ony to všetko zvládajú. Milo sa na pacientov usmievajú, dokážu byť láskavé, dokonca i vtedy, keď musia chorého i seba opakovane napríklad umývať či prezliekať, lebo po náročnej operácii mozgu neustále vracia a to nielen na seba a na posteľ...

Musím povedať, že som bola množstvom práce, profesionalitou, šikovnosťou a vľúdnosťou sestričiek na neurochirurgickom oddelení priam ohúrená. Po desaťdňovom pobyte a sledovaní ich práce ma nesmierne prekvapilo, že napriek ťažkej a vyčerpávajúcej práci s rôznymi pacientmi (niektorí sú naozaj nevyspytateľní) bola drvivá väčšina sestričiek ochotná, milá a priam obetavá. A to ich doma po skončení pracovnej zmeny určite nečaká kreslo a možnosť vyložiť si nohy po ťažko vykonanej práci. Väčšina z nich má tiež vlastnú rodinu, starosti a povinnosti ako každý iný človek. Možno si poviete - práca ako práca. Veď si ju vybrali... Áno vybrali. Lenže ako je možné, že je spoločnosťou, úradmi a dokonca nami, pacientmi, taká nedocenená? Stačí pár dní či týždeň strávený na tomto oddelení, aby ste pochopili, ako veľmi si zaslúžia našu úctu a iný prístup tých, ktorí im pracovné podmienky vytvárajú a ktorí ich platia.

A nielen ony si zaslúžia viac. Verím, že ani sestričky na iných oddeleniach s ťažko chorými to nemajú o nič ľahšie a rovnako som presvedčená, že ani lekári v štátnych nemocniciach nemajú na ružiach ustlané. A čím ďalej, tým viac som presvedčená o tom, že čosi treba naozaj urobiť. Lekárom a sestričkám v štátnych nemocniciach treba v ich úsilí pomôcť.

No ako zmeniť choré smerovanie  nášho zdravotníctva, ako zastaviť lobistické skupiny, ktoré sa pokúšajú ovládnuť všetky finančné toky (a tie zo zdravotného poistenia nie sú malé), ako bojovať proti mohutnému a skorumpovanému aparátu darmožráčov, ako ich prinútiť, aby začali myslieť na pacienta, sestričku či lekára? Možno by postačil jeden nútený pobyt napríklad na oddelení neurochirurgie. Či na inom, kde by ich napriek biednemu vybaveniu, nezaplatenému personálu a nedoceneným lekárom predsa len zachránili.

Naozaj neviem, ako prispieť k tomu, aby sa aspoň čosi zmenilo (aj preto mám strach z budúcnosti). Čo urobiť, aby peniaze putovali konečne tam, kam patria. Predovšetkým do rúk najmenej zaplatených ľudí, ktorí robia najviac a na obetavosti ktorých celý systém ešte zázrakom stojí. Ktorí sa často vyčerpaní a bez nároku na zaslúženú odmenu starajú o naše zdravie, zachraňujú životy ľudí. A ktorí raz, vďaka nekalým praktikám či lobingu rôznych skupín stratia možnosť svoju profesionalitu a ľudskosť poskytovať. Lebo práve ich oddelenie bude zrušené. Nie preto, že by nemali dostatok pacientov a ani preto nie, že by ich špičkoví lekári nemali záujem napriek smiešnym peniazom, ktoré dostávajú, ľuďom pomáhať. Iba preto, že s ich oddelením (možno so zrekonštruovanou budovou) má ktosi dôležitý a vplyvný iné plány. Spokojnosť pacientov, šikovnosť sestričiek a profesionalita lekárov nič nezavážia voči vôli a úmyslom tých, ktorí už rozhodli. A tá bezmocnosť ma desí.

Zdá sa, že momentálne nemôžem urobiť viac, ako aspoň vyjadriť svoju úctu všetkým sestričkám a lekárom v štátnych službách, ktorí sa napriek ťažkým podmienkam v zdravotníctve, nízkym platom a spoločenskému nedoceneniu nevzdali a neodišli za lepším. A ktorí aj za súčasného stavu a napriek všetkému  robia svoju prácu na vysokej profesionálnej a ľudskej úrovni.
A takí ešte, našťastie, existujú. Iba sa pýtam, dokedy?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Žena, ktorá prežila Mengeleho pokusy, koncentrák aj pochod smrti

Viola Fischerová zomrela vo štvrtok vo veku 94 rokov.

TECH

Mesiac som žil v inteligentnej domácnosti. A takto to dopadlo

Inteligentná domácnosť je drahá. Slovenským príkazom zatiaľ nerozumie.


Už ste čítali?