Sklamanie preto, že sme šancu, ktorú sme dostali, nevyužili. Môj národ, ktorého som súčasťou, mal možnosť vymaniť sa z totalizmu a kráčať do budúcnosti slobodne. Aj kráča - dokonca slobodne - no neviem kam. Žeby opäť k totalite?
Ľútosť ma premáha kvôli strate ideálov. Verili sme, že komunizmu odzvonilo, no nie je tomu tak. V parlamente, mestských zastupiteľstvách, samosprávnych krajoch, na dôležitých a významných postoch - všade je ešte množstvo komunistov, ktorí sa nám otvorene smejú do tvárí. Lebo sme si ich tam sami (a demokraticky) hneď po tom, čo sme na námestiach „vyštrngali" pád komunizmu, dobrovoľne dosadili. To my sme im dali svoje hlasy, to my sme mená bývalých komunistov dobrovoľne zakrúžkovali v predložených volebných listinách.
Zo svojho národa pociťujem aj rozčarovanie. Zrazu mu nerozumiem. Pred dvadsiatimi dvoma rokmi sa vzbúril voči komunizmu, no dnes - pri demokratických voľbách - chce vsadiť na bývalého aktívneho SZM-áka a komunistu. Akoby nám štyridsať rokov skúseností so „sociálnym blahom a sociálnym myslením" komunistických vodcov nestačilo. Veď takú istú rétoriku sme my, starší, počúvali kedysi denne! Skončilo sa to revolúciou.
Hanbím sa za to, že si môj národ vybral za hlavu štátu bývalého aktívneho komunistu. A pritom mal dobrú a serióznu alternatívu...
Hnev sa vo mne vzpína pri uvedomení si, že aj z mojich daní si budú v blahobyte a nadštandarde žiť rodiny dvoch bývalých aktívnych komunistov. Lebo môj národ ich postavil do čela štátu (hneď po tom, čo sa od komunizmu oslobodil).
Strach a bezmocnosť cítim pri pohľade na všetko to, čo sa teraz deje. Nech robím čokoľvek, nič nezmôžem. Žijem totiž v demokracii a tento národ chce mať (napriek tomu, čo na vlastnej koži odskúšal a napriek tomu, čo počas Nežnej revolúcie proklamoval) na premiérskej a prezidentskej stoličke bývalých komunistov. Tento národ po rokoch totality dôveruje strane, ktorá po páde komunizmu prichýlila všetkých mocichtivých bývalých komunistov tešiacich sa na marec. A to ma desí.
O pár mesiacov sa ukáže, ako to môj národ (nie tak dávno - pred dvadsiatimi dvoma rokmi) vlastne myslel. Či jeho vôľa zbaviť sa komunizmu bola úprimná.
Aj ja už rozmýšľam, koho v marci voliť. No zdá sa, že nemám koho! Lebo doteraz ma žiadna strana o svojich kvalitách nepresvedčila. Práve naopak, každá z nich ma v niečom sklamala.
Koho voliť, to ešte neviem. Aspoň že viem, koho nevoliť: bývalých komunistov.
Môžu mi svoj "sociálny" program aj na zlatej tácke ponúknuť...