Vysvetlila som jej, že mám „rande" s priateľkou. Chystáme sa poprechádzať v blízkom parku, no asi som prišla skoro. Začalo mi byť zima, a tak som sa namiesto podupkávania na mieste rozhodla poobzerať si záhrady. Často to robievam - nachádzam v nich inšpiráciu.
Spočiatku bola nedôverčivá, napokon odhodila obavy stranou. Oprela sa o plot, zrazu bola na nepoznanie. Za chvíľu som sa dozvedela množstvo vecí z jej života, len rozprávala a rozprávala.
Potom ma začali oziabať nohy. Asi by som už mala ísť, pomyslela som si. No nešla som. Pripomínala mi moju mamu. Aj tá sa často kutre v záhrade. A cíti sa osamelá, potrebuje spoločnosť...
Stará pani mi ešte poukazovala záhradu, posťažovala sa na chabé zdravie a chcela ma pozvať na čaj. A tiež vykopať pre mňa zopár koreňov bielych chryzantém.
„Však sa na mňa nehneváte?" spýtala sa nakoniec.
„Hnevať sa na vás? A prečo by som sa mala?"
„No..." ošívala sa, „že som vás sprvoti považovala za zlodejku."
„Vážne?"
Rozmýšľam, kam tie chryzantémy zasadím. Niekedy si po ne zájdem.