Mikuláš Dzurinda svojím rozhodnutím definitívne zobral strane tak potrebné hlasy, ktoré by ju možno, aj keď iba o vlások, zachránili od zahanbujúceho a smutného pádu až na dno (napriek všetkému, čo urobila a čo sa jej nedá uprieť). Bývalí voliči a sympatizanti strany určite rozumejú jeho pocitu krivdy, rozčarovaniu a neochote opustiť potápajúcu sa loď, no jedno nechápu: Prečo pre dobro strany (a možno aj Slovenska) neodstúpil? Na analýzy typu Prečo ma ľudia nechcú a Prečo som nedokázal voličov osloviť už nie je čas. Za roky fungovania v politike sa ukázalo, že jeho preferencie u národa klesajú stále nižšie a nižšie a toto sa pár týždňov do volieb, nech by sa snažil akokoľvek, už nedá zmeniť. Naopak, jeho čin zotrvať vo vysokej politike tento trend ešte umocnil.
Ako to, že politik s dlhoročnými skúsenosťami nedokáže zjavný a do očí bijúci fakt akceptovať? Ako to, že nedokáže urobiť gesto, na ktoré mnohí nerozhodní voliči tak netrpezlivo čakali?
Toto nie sú jediné otázky, ktoré si bývalí voliči SDKÚ-DS kladú. Tu ide o viac: Ak tvrdú realitu nepochopila ani strana Mikuláša Dzurindu, ak jednohlasne schválila (musela schváliť?) jeho rozhodnutie, je dôvod veriť, že táto istá strana, aj keď možno už pod iným vedením, sa v kritických okamihoch budúcnosti rozhodne (za seba, za svojho voliča, za národ) správne?
A tak ešte stále nerozhodným a nerozhodnutým voličom v minulosti silnej pravicovej strany ostáva niekoľko možností:
Zariskovať a dať jej hlas opäť. Aj za cenu, že ho pošlú presne tam, kam nechcú.
Alebo skúsiť pošpekulovať. Voliť tak (ale ako?), aby ich hlasy putovali na správnu stranu.
Alebo ešte - do poslednej chvíle - dúfať, že si to Mikuláš Dzurinda rozmyslí a dá potenciálnym voličom strany jasný odkaz: že kandidovať nebude a vedenie strany prenechá niekomu obľúbenejšiemu. Jeho odstúpenie ešte pred voľbami (na dobré rozhodnutia nie je nikdy neskoro) by bolo tým najsprávnejším krokom, ktorým by strane pomohol azda najviac.
Smrť strany v priamom prenose
Množstvo nerozhodných a ešte stále nerozhodnutých voličov ostalo po očakávanom sneme strany SDKÚ-DS sklamaných. Mikuláš Dzurinda rozhodol za nich. Svojím tvrdošijným gestom zotrvať vo funkcii lídra strany a na čele kandidátky pochoval nielen seba a poslednú štipku úcty voličov k jeho doterajšej práci a výsledkom, ale definitívne prispel aj k pádu (ak nie k úplnej likvidácii) celej strany. Napriek tomu, že táto strana má rovnako dobrý volebný program ako hociktorá iná, napriek tomu, že medzi jej členmi sa dá nájsť dostatok slušných a odborne fundovaných ľudí schopných riešiť súčasné vážne problémy. Vďaka samoľúbosti predsedu strany, jeho neochote a neschopnosti odísť v pravú chvíľu so cťou a hrdo vztýčenou hlavou, sa desiateho marca pravdepodobne dočkáme toho, čo nikto nečakal: neslávneho konca kedysi silnej pravicovej strany - jej smrti v priamom prenose.