Aj ja som bola celá napätá. Plná očakávania, zvedavosti, ale hlavne trémy. Potrebovala som uspieť, lebo veľa možností študovať som nemala. Vďaka kádrovému biľagu na rodine mi ostala iba technika, nič iné neprichádzalo do úvahy. V skutočnosti som bola rada, že mi vôbec dovolili študovať.
Hoci som si školu nevybrala dobrovoľne, matematiku som mala rada. Asi aj preto, že som sa ju nemusela učiť. Zdalo sa, že mi ide a že jej rozumiem. Napriek tomu som sa na skúšku pripravovala a napriek tomu som sa jej obávala.
Moje obavy sa ukázali opodstatnené. Hneď prvý prieskum zadania vohnal červeň do mojej tváre. Rýchlo som prebehla príklady - bolo ich desať. Mala som v úmysle začať nejakým ľahkým. Ale v tej nervozite som taký nedokázala nájsť. Behala som pohľadom od jedného k druhému, no žiaden mi nič nehovoril. Mala som pocit, že čosi také vidím prvýkrát v živote! Srdce mi začalo biť rýchlejšie, cítila som ho až niekde v hrdle. Nervózne som sa pustila do práce a pokúšala sa dať trasúcimi sa rukami niečo na papier. Všetko zbytočné! Vyzeralo to tak, že v hlave mám úplne vymetené. Jediné, čo mi v nej vírilo, boli myšlienky typu Bože, ja to neviem, Kriste, veď už ubehla pol hodina, To snáď nie je možné, veď ma vyrazia! - a tak podobne. Nervozita sa s plynúcimi minútami stupňovala, a keď som už doškrtala neviem koľký pomocný papier a stále nič, tréma prerástla v paniku. Horúčkovito som sa snažila vypočítať aspoň čosi, striedavo som sledovala čas a preskakovala z príkladu do príkladu. Chabé pokusy čo i len začať boli popritom neustále prerušované mojím horekovaním: Bože, ako to oznámim doma? Kriste, veď rob už čosi, no veď počítaj! A nakoniec stále dookola: Vyrazia ma, vyrazia ma, vyrazia ma! Hneď z prvej skúšky ma vyrazia. Som neschopná!
Celá rozhorúčená a roztrasená som sa napokon oprela o sedadlo. Bezmocne som zatvorila oči a párkrát som sa zhlboka nadýchla. Spolu s kyslíkom, čo sa dostal do mojich pľúc, sa mi v hlave zrodila - konečne! - prvá rozumná myšlienka: A čo také hrozné sa stane?!
Zrazu som sa dokázala pozrieť na vec ako normálny človek. No nech ťa vyrazia, hlupaňa! Veď nebudeš prvá ani posledná. Nejde predsa o život!
Ani neviem ako, začala som sa upokojovať. Ruky sa mi prestali triasť, do duše sa mi vkrádal pokoj a rozvaha.
Pozrela som na hodinky, zostávalo asi štvrť hodiny. Povedala som si, už celkom pokojná, že sa pustím do prvého príkladu a kým ho nevypočítam, ďalej nepôjdem. Koniec splašenému preskakovaniu z jedného príkladu na druhý!
Vypočítať príklad trvalo iba pár minút. Vlastne nebol vôbec ťažký, išlo skôr o ujasnenie si postupu a sústredenie sa na problém. Podobné to bolo aj s ďalšími. Do konca stanoveného času som vypočítala deväť z desiatich. Ten posledný som už nestihla. Dopočítala som ho na ústnej časti skúšky.
Táto skúsenosť bola jednou z najdôležitejších v mojom živote. Ukázala mi, ako nervozita a tréma dokážu zabiť akékoľvek vedomosti, snahu, ba dokonca aj talent. Potvrdila mi, že tréma je schopná pochovať hodiny či dni poctivej prípravy, zapríčiniť pád a totálne človeka potopiť.
Práve vtedy, po svojej prvej skúške z matematiky, som urobila dôležité rozhodnutie. Že už nikdy v živote nepripustím, aby si tréma so mnou takto zahrávala. Lebo v živote ma čaká ešte veľa skúšok. (A teraz, po rokoch, už viem, že mnohé z nich boli oveľa ťažšie ako tie zo školských lavíc.)
Aj zajtrajšok považuje veľa mladých ľudí za mimoriadne dôležitý. V tento deň ich čakajú monitorovacie testy a prvá zo série písomných maturitných skúšok. Mnohí z nich, podobne ako kedysi ja, majú zo svojej skúšky strach a obavy. Očakáva sa od nich, že dajú na papier všetko, čo vedia, že ukážu svoje vedomosti. Z praxe však viem, že tomu tak vždy nie je. Práve tým najzodpovednejším tréma a strach zväzujú ruky a zatemňujú myseľ najviac. Hlavne kvôli tréme a nervozite nepodajú výkon, na aký sme zvyknutí. Naopak, tí navonok slabší a menej zodpovední nás často prekvapia. Počas kritických situácií sa dokážu na prácu lepšie sústrediť a bez stresu vedia zmobilizovať všetky svoje sily.
Milá mládež, zajtra dostanete do ruky svoju písomku či maturitný test. Zadanie pravdepodobne najskôr prebehnete pohľadom. Presne tak, ako som to urobila kedysi ja na svojej prvej skúške z matematiky. Možno sa vám tiež bude zdať, že je nad vaše sily. Ibaže, nie je tomu tak!
Držím vám palce a želám to najdôležitejšie: pokojnú myseľ a triezvu hlavu.
A ešte niečo vám chcem pripomenúť: Nedovoľte tréme, aby o výsledku skúšky rozhodla za vás! Veď nejde o život...