Opäť ma premkol strach. Kde sú práve teraz moje deti? A čo robia? Nie je to niečo nebezpečné? Viem, že by som sa nemala strachovať a že by som mala myslieť pozitívne, taký je predsa život. No ja sa o ne budem báť až do svojej smrti. Aj keď už budem stará, stále to budú moje deti, na ktorých mi bude záležať najviac na svete.
Dnes majú sviatok, v duchu si ich objímam a myslím na ne. Želám im a všetkým deťom - aj tým dospelým, aby mali pri sebe (aspoň v mysli) vždy niekoho, komu na nich záleží a kto na ne dáva pozor, hoc aj nie je práve s nimi.
A potom želám aj nám - matkám a rodičom - aby sme mali čo najmenej dôvodov na strach a starosti súvisiace s nimi. Aj keď viem, že nie všetky želania sa spĺňajú. A to je škoda. Aspoň toto by sa mohlo splniť...
