„Mladý muž," opýtala sa ho prosebne, „nepustili by ste ma pred vás? Mám iba tento chlieb," nadvihla košík s nákupom. „Viete, veľmi sa ponáhľam, chcem chytiť autobus. Ak ho zmeškám, ďalší mi pôjde až za hodinu..."
„Ale teta! Čo je to hodina v živote dôchodcu?" zasmial sa nahlas mladík a dodal: „A kto sa dnes neponáhľa, no povedzte?!"
Stará pani sklamane zvesila hlavu a už nič nepovedala. Našťastie sa nad ňou zľutoval iný mladý muž od našej pokladne, práve išiel platiť. Veľmi sa potešila a nevedela sa „doďakovať". Klopkajúc paličkou odcupkala z predajne a my sme verili, že svoj autobus chytila.
O päť, možno o desať minút neskôr som už aj ja opúšťala preplnenú predajňu. Spokojne som si vykračovala pozdĺž parku, keď mi pohľad padol na priľahlé parkovisko a na rozhnevaného mladíka - presne toho z obchodu. Rozčúlene gestikuloval rukami a komusi volal. Skĺzla som pohľadom kúsok nižšie a hneď som pochopila komu. Jeho tátoš mal na kolese papuču.
Hm, zdá sa, že ktosi tam hore dáva na nás a na dianie tu dole pozor...