Ten obraz zanechal vo mne príjemný pocit. Ešte párkrát za deň som sa pristihla, ako naň myslím a popritom sa usmievam. Lebo to nebol obyčajný peletón.
Skladal sa zo šiestich jazdcov. Štyroch dospelých a dvoch detí. Na čele zaberal podľa všetkého starý otec. Tak ako všetci ostatní, aj on mal cyklistickú helmu. Hneď za ním odušu ťahal malý chlapec. Jeho vek som nestihla odhadnúť, mohol mať tak desať. Tretia v poradí bola pravdepodobne mama detí. Za ňou dievčatko, potom stará mama, nakoniec otec. Všetci zodpovedne točili pedálmi, disciplinovane sa držiac jeden za druhým. Rýchlosť udával prvý člen tímu - starý pán, a všetko kontroloval najzdatnejší cyklista na konci - otec. Tempo mu možno nevyhovovalo (usudzujúc podľa jeho cyklistickej výstroje), napriek tomu vyzeral spokojne. Bodaj by nie. Dať dokopy tri generácie, ktoré majú radosť zo spoločne stráveného poobedia, to muselo hriať na srdci.
Pohľad na nich potešil aj moje oko. Takto si predstavujem naozajstnú rodinu. Jej členovia nevyzerali vôbec znudení. Naopak, bolo vidno, že sú spolu radi a že sú šťastní.
Ešte aj dnes, keď si na nich spomeniem, sa usmievam. Je fajn, že aj v dnešnej hektickej dobe existujú rodiny, ktoré držia spolu a dokážu si nájsť čas na seba. Rodičia na deti, deti na rodičov.
Bol na nich príjemný pohľad - hrial rovnako ako slniečko na mojom chrbte.