Je smutné, že takýchto „géniov“ produkuje náš školský systém stále viac a viac. Pritom oni za to v skutočnosti nemôžu. Ba dokonca je možné, že sa medzi nimi skrýva aj naozajstný génius, ktorý, keďže pracovať nemusí, využíva nastavenie systému a neuvedomuje si, že práve vďaka nemu pochováva svoje nadanie. Veď kto by dnes robil, keď sa to od neho nežiada?
Pri súčasne nastavenom školskom systéme musí prejsť každý. Školy sú totiž platené od počtu žiakov. Čím viac žiakov, tým väčší príjem. Každý jeden žiak je dôležitý. Hocijaký. Je to balík peňazí, o ktoré škola nechce (a nesmie) prísť. Nastala honba za žiakmi (hocijakými), nastal kult klaňania sa žiakovi (hocijakému). Dať v dnešnej dobe žiakovi päťku, to vyžaduje od učiteľa značnú dávku guráže. Sú na to potrebné pevné nervy a riadna odvaha. Veď čeliť arogancii žiaka, ktorý si je vedomý, aký potrebný je, rozčarovaniu a hnevu rodičov, výčitkám (často s finančnými postihmi) zo strany vedenia školy, to zvládnu iba silné osobnosti pripravené na problémy. A tak nám neostáva iné, ako produkovať čoraz viac „géniov“, ktorým stačí preliezať z ročníka do ročníka bez akejkoľvek práce. Svojej dôležitosti pre školu sú si vedomí a ak nemajú okolo seba uvedomelých dospelých, ktorí ich dokážu motivovať k práci a snahe niečo pre seba urobiť, odchádzajú zo strednej školy s 30-percentnými vedomosťami (a 70-percentnými nevedomosťami!). Nikomu to však nevadí. Vysoké školy čakajú a bijú sa aj o takýchto študentov. Veď sú na tom rovnako, potrebujú peniaze na prežitie. A každý jeden študent – hocijaký, im ich prinesie. Dostali sme sa až tak ďaleko, že pedagógovia niektorých vysokých škôl dostávajú za každého študenta, ktorý urobí skúšku, dokonca odmenu...
Za viac ako dvadsať rokov existencie nášho štátu sa urobilo množstvo reforiem školského systému, no o tú najdôležitejšiu – zmenu financovania školstva, sa nepokúsil žiaden z ministrov. Pritom tento výmysel, financovať školy v závislosti od počtu žiakov (z dielne ministra Fronca), narobil neuveriteľné a ťažko napraviteľné škody. Ak to takto pôjde ďalej, môžeme sa tešiť na to, že takíto „géniovia“, ktorých náš chorý školský systém produkuje priam geometrickým radom, budú našou budúcnosťou, našou „prosperitou“ a našou „istotou“ v starobe.
Začínam mať podozrenie, že aj tí, ktorí rozhodujú (a rozhodovali) o smerovaní nášho školstva, sú práve takíto géniovia. (A možno sa ich nájde zopár aj v ostatných rezortoch.)
