Nič však nešlo podľa ich predstáv. Hneď prvé známky ukázali, že dievčina zaostáva za väčšinou svojich spolužiakov a že napriek pracovitosti a snahe učivo nezvláda. Po krátkom čase zvážnela, úsmev na tvári sa jej už neobjavoval tak často. Ako čas plynul, učiva bolo čoraz viac a priepasť medzi ňou a spolužiakmi sa prehlbovala napriek tomu, že sa jej spolužiaci i vyučujúci snažili v rámci svojich možností pomôcť. Väčšina z nich už nemala toľko času doúčať ju nezvládnuté učivo, každý z nich mal dosť práce so sebou. Pravidelne sa jej snažili pomôcť aj učitelia, nakoniec však prestala chodiť na ponúkané konzultácie, keďže výsledok sa aj tak nedostavoval. Ku koncu školského roka už bola s prospechom na chvoste triedy a, navyše, úplne utiahnutá a osamotená. Spolužiakom sa začala vyhýbať napriek očividnej snahe vtiahnuť ju medzi seba. Každému bolo jasné, že je nešťastná. Okrem rodičov, ktorí trvali na tom, aby školu dokončila – za hocijakú cenu.
Po mnohých diskusiách s rodičmi aj s dievčinou sa napokon všetci predsa len dohodli – na jej odchode zo školy. Aj keď to nebolo veselé lúčenie, obe strany si vydýchli. Pokračovať v štúdiu, ktoré bolo nad jej sily, nemalo zmysel a bolo by priam jej týraním.
Stretla som sa s ňou náhodou až po niekoľkých rokoch. Veselo si vykračovala v skupinke džavotajúcich dievčat, niečo im vykladala a ony ju s úsmevom počúvali. Keď ma zbadala, usmiata, pekná a upravená mladá slečna, takmer som si ju nevedela dať dokopy s tým ustráchaným a nešťastným dievčaťom spred pár rokov.
„Pani profesorka, pani profesorka,“ odtrhla sa od skupinky dievčat, „pamätáte sa na mňa?“
„Samozrejme, že sa pamätám,“ nepriznala som sa k svojmu počiatočnému zaváhaniu. „Ako sa máte?“ bola som zvedavá.
„Fantasticky,“ usmievala sa. Oči jej žiarili a ja som jej verila.
„Viete, pani profesorka, to vtedy s mojím odchodom zo školy, to bola najlepšia vec, čo sa mi mohla v živote prihodiť.“ Vyzerala som asi prekvapená, preto mi v rýchlosti (kamarátky ju čakali obďaleč) vyrozprávala, že si našla novú školu. Vraj je teraz žiačkou na jednom strednom odbornom učilišti a venuje sa výtvarnému spracovaniu textílií a odevov. Už sa necíti menejcenná, naopak, patrí medzi najlepšie žiačky školy. Pravidelne sa zúčastňuje rôznych amatérskych súťaží a výstav a vraj už pre školu získala veľa ocenení. A keď sa jej bude dariť, spolu s kamarátkami si začne budovať svoj vlastný biznis. Svoje rozprávanie zakončila otázkou:
„Asi by ste pred pár rokmi neboli uverili, že môžem byť v niečom dobrá, však, pani profesorka?“
„Ale uverila. Prečo nie? Každý je v niečom dobrý, o tom som presvedčená. Každý v niečom inom. Nemusí nás baviť všetko. Keby som ja, napríklad, musela chodiť na vašu školu, určite by som patrila medzi najslabšie žiačky. Ručné práce nie sú moja silná stránka...“
Rozlúčili sme sa veselo a priateľsky, obe s úsmevom na tvári. Uľavilo sa mi, sem-tam som si na ňu spomenula a bolo mi ľúto, že sa – hoci dobrovoľne – odcudzila svojim spolužiakom a vyhostila do osamelosti. Bolo to dobré a pracovité dievča, takýto osud si nezaslúžila.
Bohužiaľ, na stredných školách a na gymnáziách sa nachádza množstvo takýchto detí. Z rôznych dôvodov si vybrali (alebo im vybrali) školu, ktorá je nad ich sily a ktorá ich, navyše, nebaví a nezaujíma. Školu nezvládajú, lebo učivu nerozumejú a nestačia naň. Rodičia potom hľadajú pomoc u špecialistov a tí spôsoby, ako dopomôcť žiakovi (najmä vďaka rôznym úľavám) školu dokončiť. Namiesto toho, aby spolu s rodičmi hľadali silné stránky dieťaťa a snažili sa podporiť rozvíjanie daností, ktoré každé z nich určite má a ktoré sú základným predpokladom úspešného začlenenia sa do života. Je veľká škoda, že dieťa, často nezrelé, musí rozhodovať o svojej budúcnosti v tak mladom veku a potom, keď už niet cesty späť, znášať dôsledky nesprávneho výberu. Dievčina z môjho príbehu však mala šťastie. Vrátiť späť sa ešte dalo. Vrátila sa z kratšej cesty a momentálne robí prácu, ktorá ju nielenže baví, ale aj živí. Počula som, že má firmu v neďalekom okresnom meste a že už má aj dve zamestnankyne. Teším sa z toho a držím jej palce.
