Jaroslava Kuchtová
Politika Ja voliť pôjdem
K voľbám treba ísť. Namiesto politikov by sme však mali vsadiť na odborníkov. Na volebných listinách sa takí určite dajú nájsť.
Odmala vnímam, aký farebný je svet okolo mňa...Moje knihy:Náš pes (je) HUNCÚT (2018, knižka pre deti)Ryšavky (2018, knižka pre deti)Keby som mal brata (2017, knižka pre deti)Túto noc nezaspím (2015 - 2. vydanie, román zo študentského prostredia)Prázdniny s Huncútom (2013, knižka pre deti)Kašlem na život bez lásky (2010, spoločenský román z prostredia drog)Túto noc nezaspím (2008 - 1. vydanie, román zo študentského prostredia)Špalda, pšeno, pohánka... (2014, kuchárska kniha) Zoznam autorových rubrík: Postrehy, Rôzne, Osobné, O škole (veselo i vážne), Politika (názory), Poézia, Haiku, Próza, Fotopríbehy, Túto noc nezaspím/román, Kašlem na život bez lásky/romá, Prázdniny s Huncútom/pre deti, Moja kuchárska kniha
K voľbám treba ísť. Namiesto politikov by sme však mali vsadiť na odborníkov. Na volebných listinách sa takí určite dajú nájsť.
„Čo dostaneš za vysvečko?“ spýtala sa jedna dievčina druhej. Bola som zvedavá na odpoveď, a tak som nepatrne spomalila a nastražila uši. „Ak nebudem mať žiadnu päťku, dostanem tablet,“ znela odpoveď.
Na svoje Vianoce v detstve mám tie najkrajšie spomienky. Niežeby boli také bohaté, to vôbec nie. Rodičia nemali veľa peňazí, napriek tomu nám dokázali pripraviť Vianoce s pravou vianočnou atmosférou. Samozrejme, vždy sa nás snažili prekvapiť aj nejakým pekným darčekom.
Byť dobrým učiteľom nie je vôbec jednoduché. Vyžaduje to od človeka množstvo úsilia, práce na sebe, empatie, obetovania sa, uskromnenia, ľudskosti.
Práve sme sa štverali hore strmým chodníkom vedúcim pomedzi stromy, keď povedľa nás prefrčala dvojica mladíkov na terénnych bicykloch. Rútili sa strmhlav dolu kopcom, pomedzi skaly a korene stromov. Až ma zamrazilo. Vedia ich rodičia, ich mamy, kde sú a čo práve robia? Možno sú pokojní, veď ich deti sa šli iba pobicyklovať. Navyše, už sú dospelé...
„Hľadáte niekoho?" spýtala sa ma stará pani nevrlo. Bola práve v záhrade, keď som míňala jej dom.„Nikoho nehľadám, iba sa prechádzam," odpovedala som.„Prechádzate sa? Tu sa prechádzate?!" Bolo vidno, že mi neverí.
To je otázka! My, ženy, si ju kladieme (asi) častejšie ako muži. Keď vyprevadíme deti do sveta, pociťujeme zrazu prázdnotu... Aj ja som si takúto otázku položila už viackrát. Hoci pár rokov dozadu, keď od nás (navždy) odišiel náš prvý a jediný pes, som bola rozhodnutá, že už nikdy viac! Smútok a ľútosť za ním ma presvedčili, že toto nemienim dobrovoľne podstupovať. S odstupom času sa však na situáciu začínam pozerať ináč. Možno si psa ešte niekedy zaobstaráme.
Keď si rok s rokom ruky podávajú, ľudia zvyknú vyslovovať priania. Ja by som tiež rada. Všetkým vám - blogerom, administrátorom, správcom, čitateľom blogu sme.sk by som chcela zaželať predovšetkým silu pre všedný život. Nech ťažkosti, neúspech či pády posilnia vašu vôľu ísť ďalej, lebo vyhnúť sa im je nemožné; sú prirodzenou súčasťou života. Rovnako prirodzené sú aj láska, krása a šťastie. Nech je ich vo vašich životoch nadostač. A keby nebolo, optimizmus a trpezlivosť nech vám pomôžu počkať si na ne. Niekedy stojí za to čakať a o to plnšie ich neskôr precítiť. Ešte jednu vec vám chcem zaželať. Nech pri vás vždy niekto stojí! Pripravený pomôcť, ochotný počúvať, schopný poradiť. Možno aj zdvihnúť - keby bolo treba. Nakoniec pevné zdravie - to všetko vám, ľuďom dobrej vôle, mojim virtuálnym priateľom, želám do roku 2012. Teším sa na vaše články, zmysluplné diskusie a príjemné chvíle strávené na blogu sme.sk.
„Mohli by ste mi povedať, koľko je hodín?" položila mi otázku žena tmavšej pleti.Zastala som, pozrela na hodinky a povedala aktuálny čas. Ledva som dokončila, spustila ďakovný monológ. Vraj si nesmierne váži, že som jej odpovedala, lebo im - Cigánom (to povedala ona), sa každý vyhýba, akoby ani ľuďmi neboli. Vraj z očí mi pozerá dobro, a preto sa nebála zastaviť ma. Ešte sa chystala v chválach na moju osobu pokračovať, no prerušila som ju. Jednak som nepovažovala za nič mimoriadne reagovať na slušne položenú otázku rovnako slušne, jednak som sa ponáhľala. Vraj ma už nebude zdržiavať, povedala. Že už má len jednu otázku. Hneď ju aj položila.
Sklamanie, ľútosť, rozčarovanie, bezmocnosť - ale i hanba, hnev a strach - to sú pocity, ktoré sa ma opätovne zmocňujú pri spomienke na Nežnú revolúciu.
Nielen ja, prakticky všetky z nás - náhodne vytvorené „osadenstvo" jednej nemocničnej izby - sme boli zvedavé, čo viedlo starú pani vo vysokom veku (mala osemdesiat) k podstúpeniu náročnej operácie chrbtice.
Iba málokto z nás - bežných smrteľníkov - má predstavu o práci sestričiek na neurochirurgickom oddelení v obyčajnej štátnej nemocnici. Kde pacienti prichádzajú zvyčajne na krátky čas, kým sa nezoperujú nádory v ich hlavách, kým sa nezastaví krvácanie do mozgu po náhlej mozgovej príhode, nočnej autonehode, alebo kým sa nenapravia, možno nezachránia poranené, poškodené či choré chrbtice. Možno iba tí, ktorí mali aspoň chvíľku možnosť sledovať ich prácu pochopia, o čom v skutočnosti je.
Uplynulo dvadsať rokov od Nežnej revolúcie a ja som už úplne precitla. Pomaly ale isto sa dostávam do stavu „pripravená na všetko". Bohužiaľ, v tom negatívnom zmysle. Zvlášť skeptická som v pohľade na naše zdravotníctvo. Takmer som začala veriť, že na tomto poli ma už nemôže prekvapiť vôbec nič. Ibaže - mýlila som sa!
Sedeli sme úplne vzadu sledujúc jeden z najdôležitejších okamihov slávnostne odetého páru. Dvaja mladí ľudia sa rozhodli, že svojím ďalším životom chcú kráčať odteraz spolu. Už iba pár minút ostáva do chvíle, keď svoje rozhodnutie spečatia slávnostným sľubom pred Bohom a všetkými prítomnými. Vnímam zvuk slov, hudby a... vzlykov.Ako to, že najkrajšie a najradostnejšie okamihy svojich životov prežívame my, matky, so slzami v očiach? Veď by sme sa mali predsa radovať! Ibaže my vo svojich vnútrach plačeme.
Prvý nás zbadal on. Zastal uprostred kroku, zdalo sa, že zneistel. Zrazu nevedel, čo urobiť. Či dať povel na útek, či len tak zostať stáť a bez jediného pohybu striehnuť na reakciu potenciálneho útočníka. Na našu reakciu.
Zdá sa, že zorientovať sa v spleti obrovského množstva mliečnych výrobkov a mlieka samotného nie je vôbec jednoduché. Čo z toho všetkého je najvhodnejšie pre mňa a pre moju rodinu? Aké mlieko mám vlastne kupovať? Alebo mám dať prednosť mliečnym výrobkom? A ak, tak ktorým?
Po absolvovaní jednoduchého vyšetrenia sa stará pani obliekla a v rozpakoch otvorila peňaženku. Vybrala prvú bankovku, čo jej prišla pod ruku a povedala: „To je pre vás, pán doktor. Chcela som vám priniesť bonboniéru, no zabudla som ju doma. Mrzí ma to, viete, to ten môj Alzheimer," pokúsila sa zavtipkovať. Potom položila na stôl papierový peniaz a dodala: „Tak prijmite odo mňa aspoň pár korún na kávičku, keď už som taká zábudlivá..."
Hneď z rána sa ukazoval nádherný deň. Škoda ho nevyužiť, povedali sme si a hneď sme sa aj rozhodli. Pôjde sa lyžovať. Chvíľku trvalo, kým sme sa dohodli na destinácii. Los padol na Príslop, menej známy svah vo Vrátnej doline. Už roky sme tam neboli, akosi sme naň pozabudli. V ten deň sme si však na slnkom ožiarený kopec razom spomenuli.
Kde sú tie časy, keď sme museli stáť v rade na mandarínky či banány, keď sme kupovali toaletný papier do zásoby, keď sme v piatok poobede čakali na mäso, aby sme si v nedeľu mohli dať klasický bravčový rezeň a hovädziu polievku? Vyzerá to tak, že sú už nenávratne za nami a že momentálne máme všetkého dosť. Takmer na nič už netreba čakať, všetko sa dá zohnať a všetko sa dá kúpiť. Až na jednu maličkosť.
Kráčala som po ulici za tou dievčinou už dobrú chvíľku. Bola vysoká a štíhla, jej chôdza bola svižná, no elegantná. Všimla som si, že je dobre oblečená a aj to, že je na nej niečo nezvyčajné. Aj iní si to všimli, nielen ja. Podchvíľou sa za ňou niekto obzrel. Čosi ma nabádalo pridať a pozrieť sa jej do tváre. Zistiť, čo je na tej dievčine také zaujímavé. Predĺžila som krok a zrýchlila. Keď som už bola na jej úrovni, pozrela na mňa. Hneď som ju spoznala. Mišku, čiernookú dievčinu z neďalekej stajne. Kedysi dávno sa tam chodievala starať o jedného koníka. Vtedy to bol pravdepodobne jej jediný priateľ. Väčšina detí od nej bočila. Zdala sa im zvláštna, bola iná ako ony. Tichá, pracovitá a utiahnutá. A ešte niečo. Miška - dievčina rómskeho pôvodu - bola už vtedy mimoriadne rozumná a bystrá.