Jaroslava Kuchtová
Príbeh jednej (ne)šťastnej dievčiny
Keď k nám prišla, bola ako každé iné pätnásťročné dievča – veselá a bezstarostná. Školu jej vybrali rodičia. Chceli, aby mala maturitu a neskôr aj vysokú školu.
Odmala vnímam, aký farebný je svet okolo mňa...Moje knihy:Náš pes (je) HUNCÚT (2018, knižka pre deti)Ryšavky (2018, knižka pre deti)Keby som mal brata (2017, knižka pre deti)Túto noc nezaspím (2015 - 2. vydanie, román zo študentského prostredia)Prázdniny s Huncútom (2013, knižka pre deti)Kašlem na život bez lásky (2010, spoločenský román z prostredia drog)Túto noc nezaspím (2008 - 1. vydanie, román zo študentského prostredia)Špalda, pšeno, pohánka... (2014, kuchárska kniha) Zoznam autorových rubrík: Postrehy, Rôzne, Osobné, O škole (veselo i vážne), Politika (názory), Poézia, Haiku, Próza, Fotopríbehy, Túto noc nezaspím/román, Kašlem na život bez lásky/romá, Prázdniny s Huncútom/pre deti, Moja kuchárska kniha
Keď k nám prišla, bola ako každé iné pätnásťročné dievča – veselá a bezstarostná. Školu jej vybrali rodičia. Chceli, aby mala maturitu a neskôr aj vysokú školu.
Mohol. Napriek bagatelizovaniu zo strany samotného ministra školstva ako aj premiéra, za istých predpokladov by štrajk učiteľov mohol spustiť naštartovanie tak potrebnej, ba dokonca nevyhnutnej zmeny v smerovaní nášho školstva.
Takúto otázku si už určite veľakrát položili samotní maturanti, ich rodičia a s veľkou pravdepodobnosťou aj učitelia, ktorí ich na maturitnú skúšku pripravujú. Aj keď s povinnou maturitou z cudzieho jazyka nesúhlasia, musia sa podrobiť rozhodnutiu, ktoré bolo urobené pred mnohými rokmi. Vraj na základe faktu, že naša mládež sa vo svete nedohovorí a nie je schopná konkurovať svojím rovesníkom.
„Tak ako?“ položil mladík čakajúci pred školou otázku druhému – vychádzajúcemu zo školy. „Super. Je to v suchu. Neprepadol som.“ „Z ničoho?“ „Z ničoho.“ „Si normálny génius!“ „To teda som. Ide sa oslavovať...“
Už dlhšie sa mi v hlave roja myšlienky o opodstatnení môjho pôsobenia v školstve. Má moja práca vôbec nejaký zmysel? Prináša niečo mojim žiakom, dáva niečo mne? Lebo ak má mať zmysel, mala by byť prínosom pre obe strany.
Mám jedného malého kamaráta. Sympatického „ukecaného" škôlkara. Raz za čas sa stretneme a debatujeme. O všeličom. Naposledy sme sa dostali aj k téme jedla. Keď som sa ho spýtala, či už nemusí ísť domov - blížil sa čas večere - odvetil, že nemusí. Vraj už jedol. Čipsy.
Tieto riadky sú reakciou na článok študenta, ktorý opísal neuveriteľnú atmosféru počas maturitnej písomnej skúšky. „Zdôveril" sa v ňom verejnosti, že celá trieda hromadne podvádzala, opisovala a o dobré vedomosti jedného z nich (samotného autora článku) sa podelila celá trieda.
Priestor na zoštíhľovanie školského aparátu existuje. Veď na práci učiteľov sa priživuje neuveriteľné množstvo "riadiacich" organizácií a "riadiacich" pracovníkov. Tých, čo školstvo priviedli tam, kde sa teraz nachádza. Takmer do záhuby.
Na svoju úplne prvú skúšku na vysokej škole nikdy nezabudnem. Ovplyvnila celý môj ďalší život.Sedela som v aule plnej študentov a spolu s nimi čakala, kým sa mi do rúk dostane zadanie testu z matematiky. Väčšina z nás bola vystrašená vďaka neblahým chýrom. Vraj z predchádzajúcich dvoch termínov skúšku neurobili dve tretiny študentov. A aj tí, čo urobili, tvrdili, že sa pri nej riadne zapotili.
Na našu školu nastúpil pred dvoma rokmi. Mladý (okolo tridsaťpäťročný), šikovný a dobre vyzerajúci muž z praxe. Naozaj sme sa potešili. Nielen náš prefeminizovaný kolektív, všetci mali radosť z mužského prírastku. Najmä študentky vyšších ročníkov boli vo vytržení. Aj vedenie školy bolo spokojné. Vždy je prínosom, keď odborný predmet vyučuje niekto, kto má za sebou bohaté praktické skúsenosti a kto vie, ako vyzerá skutočná realita.
Každý deň nachádzam v schránke nejakú poštu. Zväčša položím všetko na stôl s tým, že si ju prezriem neskôr, keď bude čas. Včera som však „vybočila z normálu". Do očí mi padla veľká červená obálka. Vzala som ju do rúk a zvedavo skúmala, čo sa v nej skrýva. Pekne napísaná adresa jasne hovorí, že patrí mne. Dve známky zas to, že pisateľ pochádza z Ameriky. Presnejšie, z USA. Nič viac sa z nej nedalo vyčítať, a tak som ju, po krátkom bezvýslednom pokuse uhádnuť, kto mi vlastne píše, otvorila.
„Stretla som svoju mamu," pochválila sa pred Vianocami jedna naša žiačka. „V novootvorenom nákupnom centre," dodala. Aj to nám prezradila, že mama o ňu nestojí. „To sa ti iba zdá," neverili sme jej. "Každej mame záleží na svojom dieťati, určite sa mýliš." Nemýlila sa.
Na tom rodičovskom združení sme sa zdržali poriadne dlho. Riešila sa sťažnosť rozčúlenej matky na vyučujúcu, ktorá sa zachovala vrcholne nepedagogicky voči jej synovi.
Toto bola jedna z otázok, ktorú som položila niekoľkým triednym previnilcom. Recidivistom - ktorí boli vedením školy už neviem koľký raz prichytení pri fajčení. Fajčenie v priestoroch školy je prísne zakázané, ani len pedagógovia nemajú také čosi povolené. Ak sa toto nariadenie poruší, priestupok musíme riešiť. Okamžite. Ja som sa do toho pustila pred celou triedou.
Kedysi boli študenti iní. „Neblicovali" tak veľa ako dnes. Do školy sa normálne tešili. Lebo v škole bolo veselo. Aj učitelia boli iní. Mali pochopenie pre študentské výčiny a nechýbal im zmysel pre humor. Tí dnešní ho už stratili. A to je škoda. Veď koho baví počúvať celé hodiny len na vážne témy?! Vtipne podaná historka či príbeh zo života dokážu zaujať lepšie, vtedy sú všetky uši nastražené. Z takto prezentovaných životných skúseností si študent zapamätá viac ako z fádne podaných faktov.
Včera som išla na obed neskôr ako zvyčajne. Nestíhala som, a tak som do jedálne dorazila tesne pred záverečnou. Jedáleň už bola takmer prázdna. Okrem detí z neďalekej špeciálnej školy tam už nebol nikto. Niekedy ich tam stretávam, spolu s ich vychovávateľkou. Aj keď sú to deti s diagnostikovanými problémami, nikdy nevyrušujú a vždy sa správajú veľmi disciplinovane. Celkom sme si na ne zvykli a, pravdepodobne, aj ony na nás. Napriek tomu, že väčšina z nich je rómskej národnosti.
Na chlapca (dnes už muža) a na túto historku som si spomenula úplne náhodne. Zbadala som jeho meno v pripravovanom bulletine školy. Ktovie, ako sa má... Je z neho úspešný muž? Ale áno, určite je! Veď už vtedy vedel, že v živote sa nesmieme vzdávať! Akákoľvek neriešiteľná úloha stojí pred nami, vždy sa dá (a treba ju) riešiť! Aj keď všetko vyzerá beznádejne, nemusí to tak byť. Nejaké východisko musí predsa existovať...Pri pohľade na jeho meno som si spomenula na svoje prvé maturity. A na tento príbeh...